Pondelok, September 22, 2014
Články

Bohovia všetkých Slovanov

O slovanských bohov donedávna nebol vo svete, ba možno ani u nás až taký záujem.  Je to  azda kôli tomu, že sa do súčasnosti nedochoval ani jeden autentický mýtus slovanského pôvodu, a tak sa na odkrývaní slovanskej mytológie musia prácne podieľať mnohé vedné odbory. Existujú dokonca teórie, že stavať panteón slovanských bohov je nezmysel, pretože jednotná panslovanská mytológia nejestvovala a skôr by sme mali hovoriť o jednotlivých historicky a lokálne odlišných slovanských pohanstvách.[1] Slovania tak ako väčšina indoeurópskych kmeňov uctievali viacero antropomorfne špecializovaných božstiev. [2] Ďalšou črtou slovanskej mytológie je dualizmus.  Nejde však o etický dualizmus vo forme dobrého a zlého boha. Dvaja základní bohovia predstavujú svoje protiklady v inej rovine:  jeden symbolizuje nebo a druhý zem. Sú nevyhnutný pre fungovanie sveta /striedanie dňa a noci, zimy a jari, života  a smrti/. [3] Môžeme tu zaradiť protipóly ako Černohlav a Belboh, alebo výstižnejších Perúna a Volosa.  Pokúsim sa tu rozobrať štyroch slovanských bohov, ktorí tvorili akúsi kostru panteónu slovanskej mytológie. Dá sa povedať, že šlo o všeslovanských bohov. V rôznych častiach slovanského sveta mohli mať aj odlišné mená ale v podstate šlo o tých istých bohov.

Svarog

Na vysvetlenie mena Svaroga môžeme použiť indoeurópske svar /svetlo, obloha/, iránske hvar /slnko/ a slovanské výrazy svar, svor, svariti /zvárať/, ktoré majú nepochybnú súvislosť s ohňom, resp. naznačujú cielenú manipuláciu s ním. Svarog je potom nielen vládca, ale i krotiteľ ohňa, čo súvisí s predstavou kováča, v tomto prípade nebeského.  Chápanie Svaroga ako boha kováča, ktorý ľuďom sprostredkoval umenie spracovania ohňa dokladá ruské podanie z 12. Storočia.  V baltských mýtoch hrá kováč úlohu boha stvoriteľa, ktorý ukul svet. Niektorý bádatelia o Svarogovi hovoria ako o hlavnom, stvoriteľskom bohu, bohu oblohy a nebeského jasu, ktorý neskôr ustúpil do úzadia, stal sa nečinným bohom. Svarogovu aktívnu funkciu potom na seba prebral jeho syn ako reprezentant mladšej generácie bohov.[4]

Svarožič /Dažbog/

Svarogov syn sa ešte v Nestorovej Povesti vremennych let spomína ako Dažbog. S týmto menom sa stretávame hlavne u východných a južných Slovanov a s veľkou pravdepodobnosťou znamená „boh, ktorý dáva“, teda boh darca. V období sklonku ruského poddanstva sa tento boh v prameňoch objavuje už pod menom Svarožič. Toto meno je jednoznačne odvodené od Svaroga a v preklade znamená Svarogovec, mladší Svarog alebo Svarog junior. Naznačuje sa tu  božská genealógia, čiže istá rodinná súvislosť medzi pohanskými bohmi, ktorá je predpokladom a základom každého panteónu. Pod menom Svarožič spomínajú tohto boha i pramene západných Slovanov. Bruno z Querfurtu /950-1009/ jeho meno v latinčine prepisuje Zuarasiz. Thietmar z Merseburgu /956-1015/ zasa opisuje jeho svätyňu v bájnej Retre, ktorá sa zatiaľ archeologicky nepotvrdila.  Pritom opisuje i kult zvieracích a ľudských obiet.  Spomína i posvätného koňa, ktorého kňazi chovali a v prípade potreby veštby ho nechali prekračovať skrížené kopije. [5] Uvádza tu i jeho ďalšiu svätyňu v mieste Riedegost v Meklengbursku. Niektorí bádatelia tieto dve lokality považujú za totožné. Ja tiež pravdepodobné, že Svarožičov lokálny prívlastok „z Riedegostu“, sa neskôr stal jeho samostatným menom. Teda označením v podobe Radegast.  V tejto podobe potom pretrval v podobe božstva západných Slovanov. Radegast odvodené aj od „ten čo rád hostí“, „ ten, čo rád dáva“. [6]

Perún

Meno tohto boha  zrejme znamená „ten, čo perie“, alebo „ten, čo dáva ranu, udiera“.  V písomných prameňoch sa v súvislosti s Perúnom často spomína palica resp. palicovanie /aj samotnej Perúnovej sochy pri prechode na kresťanskú vieru/.  V archeologickom materiáli sú doložené tzv. Perúnove sekerky. Sekera a palica boli pritom atribútmi bohov hromu a blesku. A tým Perún nepochybne bol. Fakt, že sa s jeho menom alebo funkciou stretávame u všetkých Slovanov, ho radí k všeslovanskému typu božstva.  Jedným z dokladov o uctievaní Perúna je uctievanie dubu Slovanmi. Dub s hlbokými koreňmi, zväčša siahajúcimi až k vrstve spodnej vody, patrí spomedzi stromov k najčastejšie navštevovaným bleskom, preto sa aj medzi Slovanmi považoval za strom vyvolený bohom hromu a blesku – Perúnom.  Pred Perúnovou modlou v Novgorode vraj vo dne v noci horel posvätný oheň z dubového dreva, ktorý nesmel nikdy vyhasnúť. Keď sa tak stalo, bol hnev Perúna zmiernený obetou previnilého strážcu.

Podobne ako iným indoeurópskym bohom blesku, aj Perúnovi bol zasvätený štvrtok. Svedčí o tom polabskoslovanské označenie štvrtka peründan či perendan, čiže Perúnov deň. Pod vplyvom kresťanstva bol Perún tak ako množstvo iných slovanských bohov démonifikovaný. Stal sa symbolom diabla. Dôkazom sú okrem iného dodnes používané slovanské  úslovia „ Choď do paroma!“ alebo „Aby ťa parom vzal!“. [7]

Veles/Volos

S božskými menami Veles a Volos sa stretávame vo viacerých staroruských prameňoch. Väčšina bádateľov sa domnieva, že ide o totožné božstvá, pričom forma Veles je pôvodnejšia.  Napriek tomu, že jeho meno sa spomína najmä v ruských historických prameňoch, jeho kult bol pravdepodobne všeslovanský. Svedčí o tom množstvo geografických názvov podobného znenia.  Význam  mena Veles/Volos sa odvodzuje z ruského volst. Ktoré sa prekladá vo význame vlastniť, vlastníctvo.  Typologicky ide o božstvo chronického /zemského/ typu, ktoré súvisí s kultom dobytka, s bohatstvom, hojnosťou a plodnosťou, vládne ríši mŕtvych a dušiam predkov, ovláda tajné znalosti a mágiu a je boho básnikov, veštcov, pevcov. Ruské pomenovanie „skotij bog“, vyskytujúce sa v byzanstsko-ruských zmluvách možno chápať vo význame boh pastier, ochranca stád. Tu je zaujímavé, že v slovanskej mytológii prevládala predstava záhrobia vo forme lúky niekde za vodou /riekou, morom/.  K veľmi archaickým patrila i predstava duše ako ovce. Ako boh dobytka bol Veles/Volos pravdepodobne znázorňovaný v ľudskej podobe s býčími rohmi, pričom jeho plodivú silu reprezentoval neproporčne veľký úd /v archeologickom materiáli jeho kultu zodpovedajú tzv. falické idoly, drevené sošky s dierkou na vkladanie falusa/. Okrem hojnosti dobytka však zodpovedal  aj za hojnosť úrody. Pri zbere úrody sa mu aspoň symbolicky nechalo „na bradu“, ktorá bola symbolom dôstojnosti dospelého muža. Podobne ako ostatných slovanských bohov ani Velesa neminul v kresťanskom období titul diabla. Z vládcu podsvetia sa stal vládca pekla.[8]

Záver

Slovanská mytológia je veľmi zložitým celkom, ktorým disponuje neveľkým pramenným materiálom. Problematikou slovanskej mytológie sa dopodrobna zaoberajú niektoré publikácie nám jazykovo dostupné hlavne z pier českých autorov. Na obrovskom území osídlenom slovanskými kmeňmi existovalo množstvo lokálnych božstiev vzniknutých spontánne alebo prebratých od susedných národov. Množstvo vlastností, ktoré sa im pripisovalo, neskôr prebrali spontánne, pokresťančením slovanského obyvateľstva svätci. Tí v podstate zastúpili úlohu pôvodných bohov. Pôvodných bohov čakal osud démonifikácie. V súčasnosti sa za pôvodných slovanských bohov chybne uvádzajú aj Morena, Dzewana, Jarilo a Kupalo.[9] Hlavne u Čechov a Poliakov sa často uvádzajú bohovia, ktorí nie sú doložení, alebo sú priamo vymyslení. Ide o bohyňu Zélu, uvádzanú v 14. storočí kronikárom Neplachom. Ale aj božstvá kroník 16. – 17. storočia ako Vesna, Lada, Děvana, Morana, Krt, Ješeň a ďalšie.[10]

 


[1] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 1, s. 35

[2] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 1, s. 35

[3] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 1, s. 36

[4] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 2, s. 33

[5] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 2, s. 33

[6] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 2, s. 34

[7] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 2, s. 34-35

[8] PODOLINSKÁ, Tatiana: Slovanská mytológia /1/, Problematika výskumu a základné črty. In: História, 2008, č. 2, s. 35-36

[9] PITRO, Martin, VOKÁČ, Petr: Bohové dávných Slovanů, ISV : Praha, 2002, ISBN 808566919 s. 79.

[10] VÁŇA, Zdeněk: „Svět slovanských bohů a démonů“, Panorama : Praha, 1990, ISBN 80-70381876, s. 101.

PITRO, Martin, VOKÁČ, Petr: Bohové dávných Slovanů, ISV : Praha, 2002, ISBN 808566919 s. 145.

Login

Odporúčame

Ostatné

Štatistika

Členovia : 10
Článkov : 17
Počet zobrazení obsahu : 65951
Oblékáme se stylově - oblečení a hip hop oblečení